Na prvom poschodí má návštevník jedinečnú možnosť zoznámiť sa s komplexnými dejinami peňazí na území Slovenska od najstarších čias po súčasnosť s dôrazom na produkciu kremnickej mincovne. Prezentované sú nielen samotné mince, ale aj technológia ich razby od stredoveku po súčasnosť, či rôzne skúšobné razby a minciarske nástroje.
V úvode sú predstavené rozmanité podoby predmincových platidiel a najstaršie razené peniaze na území Slovenska, ktoré razili Kelti v 1. storočí p. n. l. Nasledujú rímske, byzantské a západoeurópske (karolinské) platidlá objavujúce sa na našom území od začiatku nášho letopočtu do 10. storočia. Aj keď Veľká Morava vlastné mincovanie nepoznala, nálezy mincí bližších i vzdialenejších susedov dokladajú jej rozvinuté hospodárske styky. Neskôr sa územie Slovenska stalo súčasťou stredovekého Uhorského kráľovstva. Toto obdobie dokumentujú početné mincové razby drobných denárov, kvalitných strieborných grošov a svetoznámych kremnických florénov, neskôr zvaných dukáty.
Najstaršie mince sa razili ručne na kláte za pomoci razidiel a kladiva. Tento spôsob sa používal až do 17. storočia. Potom sa postupne zaviedla strojová razba – v Kremnici to bol od roku 1661 valcovací raziaci stroj, od roku 1710 vretenový lis, tzv. balanciér. Od 19. storočia sa súčasťou technického vybavenia mincovne stali automatické raziace stroje. Prvú miestnosť uzaviera prezentácia slávnych kremnických guldinerov, ťažkých strieborných mincí razených na prelome 15. a 16. storočia.
V nasledujúcej miestnosti sú vystavené rôznorodé obehové mince mnohonárodnostnej habsburskej monarchie, prezentujú sa aj snahy o zjednotenie meny. História papierových platidiel v Uhorsku sa začala písať v roku 1762. Návštevník si v tejto časti expozície môže prezrieť najstaršie bankovky habsburskej monarchie, inflačné peniaze z obdobia napoleonských vojen, papierové platidlá z revolúcie v Uhorsku v rokoch 1848-49, bankovky Rakúsko-uhorskej banky, či prvé československé bankovky.
Spomienky na relatívne nedávnu minulosť zastupujú platidlá z obdobia po roku 1948. Mimoriadnu hodnotu majú početné skúšobné a nerealizované razby kremnickej mincovne. Podrobne je prezentovaný vznik slovenskej meny v roku 1993 – od kolkovania československých bankoviek, cez výtvarné návrhy na mince až po definitívnu podobu Slovenskej koruny. Na záver si návštevník môže pripomenúť okolnosti zavedenia spoločnej európskej meny – Eura v roku 2009.
Aké peniaze sa používali na našom území?
V hlbinách praveku – predmincové platidlá
V najstaršom období ľudskej spoločnosti dochádzalo k jednoduchej výmene, ktorá mala často náhodný charakter. Vymieňali sa rozmanité prírodné produkty, napr. kamenné suroviny – pazúrik, rohovec, ílovec, obsidián i z nich vyrobené pracovné nástroje, mušle, ale aj dobytok, neskôr železné a bronzové nástroje a úžitkové predmety. Spomedzi vymieňaných produktov sa stále viac vyčleňovali také, ktoré sa vďaka materiálu a úžitku považovali za cennejšie ako iné. Stali sa všeobecným ekvivalentom, meradlom hodnoty, ku ktorej sa prirovnávala cena ostatných vecí. Dominantnými sa stali najmä drahé kovy – zlato a striebro.
Na obrázku: predmincové platidlo bronzový kruh, približne 1000 pr. n. l.
Na prahu písanej histórie – Kelti (4. – 1. storočie pred n. l.)
Prvé mince v podobe ako ich obecne poznáme, sa objavili v polovici 7. storočia v Lýdii v Malej Ázii, neskôr v Perzii a u Grékov. Najstaršie mince na území Slovenska razili Kelti, ktorí napodobovali grécko-macedónske mince. Pestrosť a variabilitu doteraz známych typov keltských mincí razených alebo používaných na našom území dokumentujú napr. tetradrachmy typu Ptíčie, typu Veľký Bysterec, bratislavské hexadrachmy (známe ako tzv. biateky), zlaté statéry, typy drobných mincí s koníkom. Nález tetradrachiem veľkobystereckého typu z Turca obsahoval prvé známe keltské razidlo na Slovensku, nálezy taviacich téglikov a foriem dokumentujú činnosť keltskej mincovne na území Bratislavy v 1. stor. pred Kr.. Keltské nápisy na biatekoch – AINORIX, BIATEC, BVSV, BVSSVMARVS, COBROVOMARVS, COISA, DEVIL, IANTVMARVS, FARIARIX, MACCIVS, NONNOS, TITTO – sú najstarším dokladom latinského písma na našom území
Na obrázku: keltská minca, nitriansky typ, tetradrachma, stredné Považie a Ponitrie – reverz.
Na hraniciach rímskeho sveta – Rimania, Germáni (1. – 4. storočie)
Veľké zmeny na území Slovenska súviseli s rozšírením rímskeho impéria k rieke Dunaj. Na jej ľavom brehu Rimania vybudovali sústavu opevnených táborov a obchodných staníc, ktoré tvorili tzv. Limes Romanus. Na tejto hranici dochádzalo k vzájomným kontaktom, ktoré mali vojenský a obchodný charakter. Prostredníctvom nich sa k nám dostávali rôzne typy rímskych mincí (najstaršie liate medené mince – aes grave, denárové razby rímskej republiky, bohatá sústava zlatých, strieborných a medených cisárskych mincí). Vzácnym nálezom je prerazba staršieho strieborného denára na antoninián cisára Regaliana, uzurpátora cisárskej moci, ktorý bol po niekoľkých dňoch vlády zavraždený vlastnými vojakmi (cca 260 n. l.).
Na obrázku: Rím – cisárstvo, Regalianus (asi 260 n. l. ), antoninián, nález z lokality Šamorín – averz.
Doba veľkých zmien – sťahovanie národov, Slovania, Avari a Byzancia (5. – 8. stor.)
Byzantské mincovníctvo pokračovalo v rímskych tradíciách. Byzantský zlatý solidus sa stal všeobecne uznávaným medzinárodným platidlom. Názov vychádza z latinského slova solidus vo význame masívny, pevný, trvalý. Vysokú hmotnosť a rýdzosť kovu si minca zachovala až do zániku byzantskej ríše. Slovania a Avari mince nerazili, uprednostňovali naturálne platidlá a výmenný obchod. Mince používali ako surovinu v remeselníckych dielňach, v ktorých pracovali tzv. kočujúci remeselníci z Byzancie. Dokladom toho je poklad z konca 7. stor. nájdený v Zemianskom Vrbovku, okres Krupina.
Veľká Morava – vzostup a pád (9. – 10. stor.)
Dôsledkom politických a hospodárskych stykov Veľkej Moravy so zahraničím bolo používanie cudzích mincí, najmä neskororímskych, byzantských a franských. Nestali sa však plnohodnotným obeživom, plnili skôr funkciu miestnych platidiel, počítacích jednotiek alebo dekoratívnych predmetov. V domácom prostredí sa ako výmenný prostriedok využívalo železo sformované do tvaru miskovitých kotúčov (tzv. sliezske misky) a najmä železných plochých sekeriek s vyrazeným otvorom na zúženom konci, všeobecne známych ako veľkomoravské hrivny. Používanie hrivien dokladajú početné archeologické nálezy, najviac z oblasti stredného Považia, najrozsiahlejším je nálezisko z hradiska Pobedim.
Na obrázku: veľkomoravské hrivny
Denárové obdobie
Po vzniku Uhorského kráľovstva ako prvý začal s razbou vlastných mincí – denárov kráľ Štefan I. Mena postavená na striebornom základe vychádzala z mincového systému franského cisára Karola Veľkého. Priamym vzorom boli bavorské razby, z hmotnostnej jednotky 1 funt sa razilo až 510 poldenárov (obolov). Mince boli ľahšie, ale vzhľadom na dobrú kvalitu striebra sa vo veľkom vyvážali do Škandinávie, Pobaltia, Nemecka, Čiech a Moravy. Popri mincovni v Ostrihome a Budíne krátko pracovala mincovňa v Bratislave (PRESLAVA CIV). V Nitre razili svoje mince údelní vojvodovia Belo a Gejza. Začiatkom 12. storočia došlo k devalvácii, mince sa výrazne zmenšili a zľahčili, takže denáre mali prakticky parametre ¼ denárov. Zmenu priniesla vláda Bela III. (1172 – 1196), ktorý uskutočnil menovú reformu. Zaviedol razbu väčších medených mincí arabského a byzantského vzoru a malých strieborných jednostranných, na tenkom strižku razených mincí – brakteátov. V 13. storočí sa mincami veľkoobchodu stali tzv. friesachské a viedenske fenigy a slavónske bánske denáre. V čase nedostatku obeživa sa na platby využívali aj časti strieborného kovu v podobe hrivien, prútov, nerazených mincových plieškov (kotúčikov), objavili sa aj viaceré falzifikátorské dielne (napr. Krupina, Zvolen – Pustý hrad).
Na obrázku: denár – averz.
Grošové obdobie
Po zvolení Karola Róberta z Anjou (1308 – 1342) za uhorského kráľa došlo k zmene menovej politiky. S pomocou lombardských bankárov a českého kráľa Jána Luxemburského uskutočnil významné hospodárske reformy, a to predovšetkým v oblasti banského podnikania a meny. V roku 1328 udelil panovník Kremnici mestské výsady a založil tu mincovňu. Minciari v nej od roku 1329 začali raziť podľa vzoru českých grošov novú striebornú mincu – uhorský groš. Od roku 1325 v Budíne a od 30. rokov 14. stor. aj v Kremnici zaviedol Karol Róbert podľa vzoru florentských zlatých mincí razbu uhorských florénov, neskôr dukátov. Počas panovania Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437) zlá politická situácia vyvolaná vpádom husitov do Uhorska, pôsobením husitských a neskôr bratríckych posádok v krajine a zahranično-politickými ambíciami panovníka vyvolala ekonomickú krízu a devalváciu. Razili sa obrovské množstvá nekvalitných postriebrených alebo len medených mincí s takmer nulovou hodnotou – kvartingy, parvy, malé strieborné dukáty. Zlepšenie politických a hospodárskych pomerov priniesla vláda Mateja Korvína (1458 – 1490), ktorý potlačil posledné zvyšky bratríkov a posilnil centralizovanú moc panovníka rozsiahlou reorganizáciou štátnej i súdnej administratívy a armády. Od roku 1503 sa mince začali raziť s letopočtom.
Už za vlády Vladislava II. (1490 – 1516) došlo v Uhorsku k prvým pokusom o zavedenie veľkých strieborných mincí, tzv. guldinerov, priamych predchodcov toliarov, ktoré v rokoch 1499 až 1506 dal raziť v kremnickej mincovni komorský gróf Ján Turzo .
Na obrázku: floeren – averz.
Toliarová mena
Od 16. storočia bola v celej Európe rozšírená veľká a ťažká strieborná minca – toliar. Vzorom pre české krajiny a Uhorsko boli najmä strieborné saské razby, tzv. zlatníkové groše. Podľa nich začali raziť v jáchymovskej mincovni strieborné mince Šlikovci (1519/1520). Tieto mince, tzv. Joachimstalergulden (jáchymovský zlatý, Tal v nemčine znamená údolie), prenikli do stredoeurópskej peňažnej výmeny a zaujali pozíciu zlatých mincí. Zároveň dali názov všetkým veľkým strieborným minciam s vysokou nominálnou hodnotou. V Uhorsku sa razili od roku 1553. Popri toliaroch sa naďalej razili dukáty tradičnej kvality, ale aj kvalitné kremnické drobné mince – denáre, oboly a groše s hodnotou 4 denárov. V priebehu 16. a 17. storočia si uhorské toliare naďalej udržiavali svoju vysokú kvalitu. Spolu s dukátmi slúžili najmä na krytie štátneho dlhu, vojnové výdavky a náklady dvora. Stále menšie objemy striebra sa využívali na produkciu drobného obeživa, ktorého hmotnosť a akosť prudko klesala. Razili sa obrovské množstvá mincí nekryté zásobami drahých kovov. Dočasne bola obnovená činnosť košickej a bratislavskej mincovne. Vážnym problémom bol vývoz uhorských mincí do cudziny a ich nahrádzanie cudzím málo hodnotným obeživom, predovšetkým poľským. Tzv. poľské poltoráky (1a ½ groše) sa napriek mnohým zákazom dovozu postupne začlenili do domáceho obehu.
Na obrázku: toliar, Ferdinand – averz.
Menové reformy Leopolda I.
Menové reformy Leopolda I. (1657 – 1705) priniesli výraznejšie úspechy v snahách o zjednotenie mincového systému v habsburských krajinách, hoci v Uhorsku sa to nepodarilo v plnom rozsahu. Do sústavy mincí boli zavedené dva nové strieborné stredné nominále – 15-grajciar a 6-grajciar. Groše, grajciare a polgrajciare sa razili s nižšou reálnou hodnotou ako predtým, nominálna hodnota 15- a 6-grajciarov sa zvýšila na 17 a 7 grajciarov. V Uhorsku sa súčasťou obeživa stali aj dve nové drobné strieborné mince s nízkou hodnotou – poltúra rovnajúca sa 1,5-grajciaru a duarius rovnajúci sa ¾-grajciaru. V posledných rokoch 17. storočia mincovne začali produkovať dokonca medené mince, čo ešte viac zhoršovalo situáciu nemajetných vrstiev.
Na obrázku: toliar, Leopold – averz.
Mincovanie tzv. malkotentov
Krátkodobú a osobitú kapitolu v histórii uhorského menového systému predstavuje mincovanie tzv. malkotentov. Išlo o účastníkov posledného protihabsburského stavovského povstania vedeného sedmohradským kniežaťom Františkom II. Rákocim. Na povstalcami obsadenom území (takmer celé Slovensko) dal Rákoci vo vládnych mincovniach raziť svoje vlastné mince – dukáty, zlatky (poltoliare) a poltúry. Najtypickejšími jeho razbami však boli medené poltúry a ich násobky (IV-, X- a XX-poltúry), ľudovo nazývané libertáše. Razili sa vo veľkých nákladoch a slúžili najmä na vyplácanie žoldu. Obyvateľstvo týmto minciam postaveným na princípe úveru nedôverovalo a neprijímalo ich ani pod hrozbou trestu. Po skončení povstania rýchlo zmizli z obehu.
Na obrázku: mincovanie tzv. malkotentov – averz.
Konvenčná mena
Sústava reforiem osvietenskej panovníčky Márie Terézie (1740 – 1780) neobišla ani oblasť peňažnú a menovú. K jej novému menovému systému počas rokov 1753 – 1763 zmluvne (t.j. konvenciou) pristúpili aj viaceré nemecké štáty a možno ju označiť za prvý pokus o menovú jednotu v strednej Európe. V monarchii obiehala zložitá sústava mincí vydávaných Máriou Teréziou, Františkom Lotrinským a Jozefom II. S rôznymi obrazmi pre jednotlivé krajiny habsburského súštátia. Popri dukátoch a toliaroch sa razili aj 30-grajciare, 20-grajciare, 17-grajciare (tzv. mariánske groše), 15-, 10-, 7-, 6- a 3-grajciare, poltúry, grajciare, denáre, v rakúskych zemiach aj ½- a ¼-grajciare a fenigy. Nízka rýdzosť, malé rozmery a hmotnosť drobných mincí, ako aj zlá manipulácia s nimi viedli k ich nahradeniu medenými razbami. Boli síce väčšie a ťažšie, ale ich nominálna hodnota bola vyššia ako hodnota kovu v nich obsiahnutá. Ich obeh bol založený na dôvere v štát, preto sa obecne nazývajú kreditné. Razili sa ako grajciare, polgrajciare, štvrťgrajciare a grešle.
Na obrázku: konvenčná mena – reverz
Nástup papierových platidiel
Dôležitým reformným krokom Márie Terézie bolo rozhodnutie o vydávaní prvých papierových platidiel, ktorých potrebu si vynútil nedostatok drahých kovov a neustále sa zvyšujúce výdavky na vedenie vojen. Boli to tzv. bankocetle, ktoré 1.7.1762 začala vydávať Viedenská mestská banka (najstaršia banka rakúskej monarchie založená roku 1703), a to v nominálnych hodnotách 5, 10, 25, 50 a 100 zlatých. Výrazne uľahčili manipuláciu s veľkými sumami. Keďže po vrátení do banky sa bankocetle likvidovali, mnohé z nich sú známe len ako vzory z úradných vyhlášok o ich vydaní. Ďalšie vydanie bankoviek, aj vo vyšších nomináloch, sa uskutočnilo v r. 1771, 1784, 1800. Nedostatok drobného obeživa si vynútil vydanie bankoviek s hodnotou 1 a 2 zlaté, mince sa razili s obsahom striebra menším, ako by zodpovedalo nominálnej hodnote.
Bankocetle sa veľmi skoro začali aj falšovať. Falšovanie mali sťažiť suché pečate, zložitý vodoznak a premenlivý sklon písma. Známymi falšovateľmi boli aj napoleónski vojaci. Po obsadení Viedne r. 1805 získali Francúzi v dominikánskom kláštore pomôcky na tlač bankocetlí. Tlačili nimi falzifikáty rozoznateľné iba odtieňom papiera, ktorý bol modrastý. Napoleon ukončil falšovanie až po sobáši s princeznou Máriou Luisou r. 1810.
Štátny bankrot v roku 1811 a vznik Rakúskej národnej banky
Po napoleónskych vojnách bol patentom z marca 1811 vyhlásený štátny bankrot, ktorým sa znížila hodnota papierových platidiel a medených mincí na 1/5. Bankocetle sťahované z obehu sa menili v pomere 5:1 za výplatné listy, tzv. šajny. V júni 1813 boli vydané tzv. anticipačné listy, nový druh platidiel určených najmä na krytie vojnových výdavkov.
Na správu ozdravenej meny vznikla 1.6.1816 Rakúska národná privilegovaná banka. Vydávala bankovky zameniteľné za strieborné mince a sťahovala z obehu výplatné a anticipačné listy.
Revolúcia 1848 – 1849
Revolučné udalosti r. 1848/49 negatívne ovplyvnili menu a štruktúru obeživa. Okrem mincí na území ovládanom revolučnou vládou obiehali štyri druhy papierových platidiel – bankovky Maďarskej obchodnej banky, štátovky a zúročiteľné poukážky Ministerstva financií a pokladničné poukážky Zemského domobraneckého výboru. Rakúsko považovalo používanie uhorských revolučných platidiel za účasť na velezrade. Tieto platidlá nekryté drahým kovom stratili po potlačení revolúcie akúkoľvek hodnotu a dokonca sa verejne pálili na dnešnom Kalvinovom námestí v Budapešti.
Rakúska mena 1857 – 1892
Od r. 1857 platila v Rakúsku, štátoch Nemeckej colnej únie a Lichtenštajnsku spolková mena. V jednotlivých krajinách boli v obehu mince s rôznym obrazom, ale rovnakými parametrami. Okrem toho každý štát vydával aj kovové a papierové platidlá platné len na jeho území.
Porážky vo vojnách s Talianskom a Pruskom r. 1866 spôsobili rozpad menovej únie s nemeckými štátmi. Funkciu spoločnej emisnej banky prevzala Rakúsko-Uhorská banka zriadená r. 1878. Mala dva hlavné ústavy, vo Viedni a v Budapešti. Na rozdiel od mincí bankovky Rakúsko-Uhorskej banky mali pre celú monarchiu len jednu podobu. Nerozlišovalo sa líce a rub, ale išlo o rovnocennú rakúsku a maďarskú stranu.
Rakúsko-uhorská korunová mena 1892 – 1918
V 2. pol. 19. storočia mnohé štáty zaviedli krytie meny zlatom alebo zlatými devízami. Rakúsko-Uhorsko také rozhodnutie urobilo 2.8.1892, keď zaviedlo novú menovú jednotku – korunu, delenú na 100 halierov. 1 zlatý sa rovnal 2 korunám. Popri obehových minciach sa razili aj rôzne pamätné korunové razby. Priaznivý hospodársky vývoj na prelome storočí ukončila 1. svetová vojna. Rakúsko-Uhorská banka musela financovať vojnové výdavky, jej zlaté rezervy klesali. Nastala tezaurácia (uschovávanie) mincí z drahých aj farebných kovov a nekontrolovateľné vydávanie bankoviek. Krátko pred začatím vojny a v jej priebehu pokračovala Rakúsko-Uhorská banka v nahrádzaní obiehajúcich bankoviek novými. Drobné strieborné mince nahradili bankovky v hodnote 1 a 2 koruny.
Vznik československej meny
Po rozpade habsburskej monarchie platila v nástupníckych štátoch vojnou znehodnotená rakúsko-uhorská mena, ktorej znehodnocovanie v ostatných nástupníckych štátoch pokračovalo rýchlejšie ako v ekonomicky i politicky stabilnejšej Československej republike. Ochrane meny mohla pomôcť iba menová odluka. Uskutočnila sa 3.–12.3.1919 okolkovaním rakúsko-uhorských bankoviek a dočasným zadržaním polovice bankoviek predložených na kolkovanie. Menovou jednotkou v ČSR sa stala koruna československá (Kč) delená na 100 halierov. Kurz československej koruny bol vždy aspoň dvakrát vyšší ako kurz rakúskej a maďarskej koruny. Kurzový rozdiel a zlá kvalita kolkov podnietili ich masové falšovanie a dovoz zo zahraničia. Veľmi známa bola falšovateľská dielňa Meszárosa, ktorá produkovala veľmi kvalitné falzifikáty 500 Kč z r. 1919. Bankový úrad ministerstva financií vykonávajúci úlohu emisného ústavu ČSR vzhľadom na falšovanie kolkov veľmi skoro pripravil a realizoval vydanie štátoviek. Väčšinu navrhol Alfons Mucha, ich spracovanie vychádzalo z jeho typickej plagátovej tvorby. Falšovanie štátoviek prvej emisie si vynútilo ich nahradenie technicky dokonalejšími. 1.4.1926 zahájila činnosť Národná banka československá, ktorá bola poverená správou meny a vydávaním bankoviek a mincí.
Slovenská republika 1939 – l945
Po zriadení Protektorátu Čiech a Moravy a vyhlásení Slovenskej republiky vládne nariadenie s mocou zákona zaviedlo 4.4.1939 novú menovú jednotku – korunu slovenskú. Začiatkom leta 1939 Slovenská národná banka stiahla vyššie nominále československých bankoviek a nahradila ich tými istými bankovkami s pretlačou SLOVENSKÝ ŠTÁT. Súčasne sa začali intenzívne prípravy na vydanie vlastných platidiel. Väčšia časť sústavy slovenských platidiel bola dokončená v lete 1942. Výtvarné návrhy zväčša pochádzali z anonymných súťaží. Mince razila kremnická mincovňa, papierové platidlá sa tlačili v zahraničí a od r. 1943 aj v Neografii v Martine.
Slovensko po skončení 2. svetovej vojny
Od r. 1944 platili na oslobodenom území Slovenska vojenské poukážky sovietskej armády. V júli 1945 Slovenská národná rada nariadila okolkovať slovenské bankovky a vojenské poukážky po 100, 500 a 1000 korunách.
Menová reforma z 31.10.1945 zjednotila menu Slovenska s Čechami a Moravou, odstránila nadbytočné obeživo a zaviedla novú menovú jednotku – korunu československú. Novými platidlami boli papierové platidlá vytlačené za vojny v Anglicku a 100- a 1000-korunáčky vytlačené v lete 1945 v Prahe. Razba nových mincí sa oneskorila pre poškodenie kremnickej mincovne na konci vojny. Mince zachovávali obrazy mincí z obdobia I. ČSR, boli však menšie a z lacnejšieho materiálu (medinikel, hliník). Súčasne sa pristúpilo k vydávaniu pamätných mincí. Jednotným emisným ústavom sa stala Národná banka československá.
Menová reforma v roku 1953
Sovietski poradcovia na ministerstve financií navrhli spojiť zrušenie prídelového systému, ktorý pretrvával od skončenia vojny, s menovou reformou, podobne, ako sa to realizovalo roku 1947 v Sovietskom zväze. Reformu schválil Klement Gottwald 17. 11.1952, ÚV KSČ a Národné zhromaždenie 30.5.1953. Na osobu bolo možné vymeniť len 300 Kčs v pomere 1:5, ostatné čiastky v pomere 1:50. Papierové platidlá navrhla a vytlačila podľa pokynov a podkladov ministerstva financií v Prahe tlačiareň GOZNAK v Moskve, prvé objemy mincí razila leningradská mincovňa.
ČSSR
Zmena názvu štátu v r. 1960 a ideologické konflikty pri výtvarnom stvárnení oneskorovali ďalšie vydania papierových platidiel. Na minciach a štátovkách sa zmenil iba štátny znak a letopočet. V polovici 60. rokov sa vďaka uvoľnenej klíme podarilo nahradiť neobľúbené nominále 3 a 25 Kčs hodnotami 2 a 20 Kčs. Nedostatočná ochrana proti falšovaniu čiernobielymi xerografickými kopírkami viedla v polovici 70. rokov k príprave nových bankoviek. Technicky a výtvarne jednotne riešené bankovky prinášali nové témy. Výtvarné návrhy Albína Brunovského si vyslúžili významné medzinárodné uznanie, kým doma ich farebnosť a obsah narážali na nepochopenie.
Slovenská republika 1993 – 2008
Po rozdelení ČSFR k 1.1. 1993 vytvorili dva novovzniknuté štáty menovú úniu, ktorá mala fungovať do vydania ich vlastných platidiel v lete 1993. Predstavitelia vlád oboch republík sa v polovici januára dohodli uskutočniť menovú odluku k 7.2.1993. Občania Slovenskej republiky si mohli v dňoch 4. – 6. februára vymeniť na osobu 4000 Sk v okolkovaných bankovkách, ktoré začali platiť 8. februára. Mincí sa menová odluka nedotkla.
Motívy zobrazené na nových slovenských platidlách predstavujú prierez históriou územia Slovenska od najstarších čias do novoveku. Základ sústavy nových bankoviek tvorili návrhy Jozefa Bubáka z roku 1991, mince sa realizovali podľa návrhov Drahomíra Zobeka z výtvarného ateliéru kremnickej mincovne. Bankovky Národnej banky Slovenska patrili po výtvarnej stránke aj z hľadiska technického riešenia ich ochrany k svetovej špičke.
Euro
Po splnení kritérií vstúpilo Slovensko 1. januára 2009 do eurozóny a prijalo jeho spoločnú menu. Eurové bankovky sú vydávané v siedmich rôznych nominálnych hodnotách – 5 €, 10 €, 20 €, 50 €, 100 €, 200 € a 500 € a sú zákonným platidlom na území celej eurozóny. Motívom výtvarného stvárnenia sa stali okná a brány na líci a mosty na rube bankovky, symbolizujúce otvorenosť a spoluprácu, podkladom sedem stavebných slohov od antiky po súčasnosť.
Séria eurových mincí pozostáva z ôsmich rôznych nominálnych hodnôt – 1 cent, 2 centy, 5, 10, 20 a 50 centov a 1 € a 2 €. Eurové mince majú vždy jednu spoločnú a jednu národnú stranu. Podľa národnej strany sa dá určiť krajina, ktorá mincu vydala. Všetky eurové mince platia v celej eurozóne. Spoločná strana zobrazuje Európsku úniu, resp. Európu a symbolizuje jednotu EÚ. So súhlasom európskeho spoločenstva používajú euro ako platidlo aj San Marino, Monako a Vatikán, ktoré však nie sú členskými štátmi eurozóny.
Každá krajina eurozóny môže za rok vydať 1 až 2 pamätné mince v hodnote 2 €, ktoré sú súčasťou obehu v celej eurozóne. Technické parametre a averzná strana sú rovnaké ako u bežnej dvojeurovej mince, reverzná strana zobrazuje vybranú pamätnú tematiku.